Anna Jakab Rakovská otvorene prehovorila o traumatickom zážitku z detstva, ktorý ju výrazne poznamenal. Ako dieťa bývala u starých rodičov v prešovskej mestskej časti, ktorá vtedy vyzerala skôr ako dedina — dom, dvory so zvieratami, hospodárske zvieratá, akými sú kravy, prasatá nebo sliepky. Vraj to bola „detská idylka“, no jedno ráno sa jej svet zmenil.
Prebudila sa a cez okno detskej izby uvidela dvore rozpolenú sviňu — dôsledok zabíjačky. Pamätá si zvuky, kvílenie, zápach a silný pocit hrôzy, ktorý ju sprevádzal. Ten zážitok sa jej vryl hlboko do pamäti a zmenil jej vzťah k jedlu. Podľa vlastných slov preto dvadsať rokov nejedla mäso.
Hoci vyrastala v rodine, ktorá bola zvyknutá na život na vidieku, s hospodárstvom a zvieratami, táto udalosť jej v pamäti navždy ostala. Dlhé roky o tom mlčala. Trauma sa zdala byť príliš silná na to, aby ju dieťa spracovalo a navonok sa tým vysporiadalo. Až po rokoch, v rozhovore, sa rozhodla o tom hovoriť — v nádeji, že otvorenosť pomôže nielen jej, ale aj tým, ktorí majú podobné zážitky.
Jej spoveď upozorňuje na to, že detské zážitky často môžu mať dlhodobé následky, ktoré sa prejavia neskôr — zmeny vo vzťahu k jedlu, psychické bloky, odpor voči situáciám, ktoré pripomínajú daný zážitok. Anna priznáva, že ešte dlho cítila túto stopu: zvuky, pach, obraz. A aj keď sa v dospelosti glboko zmenila, spomienka ostala.
Jej otvorenosť a úprimnosť však neslúžia len ako osobné vyznanie, ale ako varovanie a pripomienka — že takéto zážitky netreba ignorovať, že psychika dieťaťa je citlivá a že vnímanie sveta v detstve môže ovplyvniť celý ďalší život.
Anna dodáva, že zvolený životný štýl — dlhodobé vyhýbanie sa mäsu — bol pre ňu formou psychickej ochrany a minulosť sa týmto spôsobom podvedome spracúvala. Rehabilitácia vzťahu k jedlu prišla až ako súčasť jej cesty k sebauvedomeniu a k akceptácii toho, čo prežila.
Jej príbeh skrýva odkaz: detské traumy nemiznú samé — je dôležité o nich hovoriť, spracovať ich a nájsť spôsob, ako žiť ďalej v pokoji, s rešpektom k sebe a k svojim pocitom.
