Komička Simona Salátová, známa aj pod menom Simona First, sa otvorene priznala k ťažkým chvíľam po pôrode svojej dcérky Amaly. Hoci ju verejnosť pozná ako veselú a energickú stand‑up umelkyňu, nové materstvo pre ňu nebolo len radosťou, ale aj psychickou výzvou, ktorá ju prinútila prehodnotiť mnohé aspekty svojho života. Podľa jej slov ju popôrodná depresia „trochu lízla“ a stále sa s ňou občas musí vyrovnávať, hoci sa snaží zvládať nové rodičovské povinnosti a zostať silná pre svoju rodinu.
Simona priznala, že hoci už bola matkou staršieho syna a myslela si, že vie, čo od materstva čakať, realita po narodení dcéry bola omnoho náročnejšia, než si predstavovala. Popísala, že bežné každodenné činnosti – starostlivosť o domácnosť, venovanie sa staršiemu synovi a dcérke, organizovanie času medzi povinnosti a snaha udržať si aspoň štipku normálneho života – ju často vyčerpávali fyzicky aj psychicky. Zdôraznila, že aj tie najbežnejšie úlohy sa môžu pre novú mamičku zdať neprekonateľné a že únava, stres či pocit samoty sú v tomto období veľmi časté.
„Píšem to preto, aby vedeli, že ak neodpisujem či nedvíham, snažím sa prežiť ďalší deň,“ uviedla Simona vo svojom príspevku na sociálnych sieťach. Chcela tým poukázať, že popôrodná depresia nie je hanbou a môže postihnúť mnohé ženy, nielen tie, ktoré ju očakávajú. Zdôraznila, že nie každý deň je plný šťastia a úsmevov, a že aj osoby, ktoré sú zvyčajne optimistické alebo známe humorom, môžu prežívať náročné duševné stavy.
Simona zároveň poukázala na dôležitosť podpory zo strany rodiny a okolia, najmä manžela Teodora Firsta a staršieho syna, ktorí jej pomáhajú čeliť náročným dňom a dávajú jej pocit bezpečia a stability.
Vyzvala spoločnosť, aby sa viac zaujímala o čerstvé mamičky a poskytovala im viac empatie, porozumenia a praktickej pomoci, pretože mnoho žien sa s podobnými ťažkosťami stretáva ticho a často sa hanbí priznať, že im nie je ľahko.
Hoci sa Simona snaží o humor a pozitívnu náladu, jej úprimné priznanie pomáha otvoriť dôležitú diskusiu o psychickom zdraví po pôrode. Poukazuje na to, že aj za úsmevom môže byť skrytý boj, ktorý si zaslúži pozornosť, pochopenie a podporu zo strany rodiny, priateľov a spoločnosti ako celku.
Pripomína tiež, že otvorené rozprávanie o týchto skúsenostiach môže pomôcť iným ženám cítiť sa menej osamelo a povzbudzuje ich, aby hľadali pomoc, keď ju potrebujú.
