Gabriela Dzuríková je už tri desaťročia jedným z pilierov slovenskej divadelnej scény. Od chvíle, keď pred tridsiatimi rokmi prvýkrát vstúpila na dosky Slovenského národného divadla, sa jej život prepletá s umením, pričom jej talent začal skutočne vynikať až s príchodom televíznej tvorby a seriálovej náruživosti. Jej tvár sa stala neodmysliteľnou pre Slovákov vďaka postavám, ktoré sa doslova vryli do pamäti divákov – od nezabudnuteľnej Pipiny, cez drsnú väzenkyňu Magorku v Odsúdených až po Zdenku Hanuskovú v aktuálnom seriáli Sľub.
Zvláštny paradox jej kariéry spočíva v tom, že hoci často stvárňuje „záporáčky“, práve tieto postavy jej získavajú úprimnú lásku publika. Ľudia ju na ulici zastavujú s úsmevom a hovoria jej veci ako „Ste taká hrozná, ale ja vás tak milujem“, čo herečku vždy poteší a zároveň prekvapí. To ju neodrádza – práve naopak, teší ju, ak diváci nechcú zostať iba pri televíznych seriáloch, ale prichádzajú ju pozerať aj do divadla, kde každá postava, podľa nej, nie je čiernobiela a ponúka oveľa hlbší priestor na interpretáciu.
V najnovšej epizóde relácie Rozhovory so Zdenom Gáfrikom herečka odhaľuje svoju vážnu, dôkladne profesionálnu tvár a hovorí o tom, čo ju v divadelnom svete formovalo. Po tridsiatich rokoch na scéne reflektuje nielen premeny divadelného sveta, ale aj svoju osobnú filozofiu hrania. Podľa Dzuríkovej musí každý herec poraziť vlastné ego – ak ego zostane, nebude hrať postavu, ale iba seba. To je podľa nej základné pravidlo, ktoré oddeľuje priemerného herca od skutočného umelca.
Okrem pohľadu na remeslo sa dotýka aj širších spoločenských tém. Hoci by radšej podobné názory nekomentovala, priznáva, že vníma okolitú dobu ako čoraz viac ovplyvňovanú kontrolou a obavami z cenzúry. Divadelníci podľa nej čelia komplikáciám, ktoré im narúšajú skúšobné procesy a plány, a sama hovorí o pociťovaní doby, ktorá sa okolo nich nezadržateľne rozvíja. „Cenzúra, kontrola… veď toto my už zažívame,“ priznala v súvislosti s tým, čo umeleckú obec trápi v poslednom období.
V rozhovore sa herečka tiež vracia do svojho detstva, spomína legendárne miesto nazývané „cigánky“, kde sa ako dieťa sánkovala, a vysvetľuje, prečo je divadlo aj po tých rokoch pre ňu stále druhým domovom. Hovorí o tom, ako každý herec musí prejsť poctivou cestou „od sluhu k kráľovi“, aby sa naučil pravú povahu svojho remesla. Okrem toho sa delí aj o to, prečo si úzkostlivo stráži svoje súkromie a prečo ju neuvidíte vyrábať škandály na sociálnych sieťach.
Tento rozhovor odhaľuje nielen herečku, ktorá vie rozosmiať divákov, ale aj ženu, ktorá sa nebojí povedať, čo si myslí o svojom remesle, o zmene kultúrneho prostredia a o tom, ako sa za tri dekády v umení naučila stáť pevne sama za sebou.
