To, čo zaznelo, vyvolalo silné emócie a mnohým doslova prebehli zimomriavky po tele. Český spevák a skladateľ Jarek Šimek sa rozhodol prehovoriť o skúsenosti, ktorú si dlho nechával pre seba. Dôvod bol jednoduchý – obával sa reakcií okolia. Napokon však priznal niečo, čo okamžite rozdelilo verejnosť.
Podľa jeho slov mal nadviazať kontakt so zosnulou speváčkou Ivetou Bartošovou. Tvrdí, že sa tak stalo počas obdobia Dušičiek, keď si ľudia tradične pripomínajú svojich blízkych. Práve vtedy sa podľa neho odohralo niečo, čo nedokáže racionálne vysvetliť.
Šimek opísal moment, ktorý ho zaskočil a zanechal v ňom silný dojem. Mal pocit, že mu niekto vstupuje priamo do mysle. V tej chvíli vraj počul hlas, ktorý sa mu predstavil ako Iveta. Slová, ktoré nasledovali, si zapamätal presne. „Ahoj, Jaroušku, tu Iveta, mám odkaz pre Artura,“ zaznelo podľa jeho opisu.
Nešlo pritom len o krátky odkaz. Podľa jeho tvrdení mala speváčka prostredníctvom neho prehovoriť a odovzdať svojmu synovi silné posolstvo. V ňom sa objavili slová o láske, ale aj varovanie, aby sa nevydal rovnakou cestou.
Celá situácia sa mala odohrať v čase, keď bol u neho doma človek, ktorý sa venuje očisťovaniu priestorov. Práve vtedy vraj prišiel moment, ktorý všetko spustil. Šimek tvrdí, že to nebola jeho fantázia ani výmysel, ale zážitok, ktorý ho zasiahol tak intenzívne, že ho nedokázal ignorovať.
Sám priznáva, že s týmto priznaním dlho váhal. Uvedomoval si, aké reakcie môže vyvolať, a počítal aj s tým, že sa stane terčom posmechu. Napriek tomu sa rozhodol prehovoriť, pretože mal pocit, že odkaz musí byť doručený.
Jeho slová však nezostali bez odozvy. Kým niektorí ľudia ich vnímajú ako zvláštnu, no osobnú skúsenosť, iní ich odmietajú a považujú za nepochopiteľné či prehnané. Diskusia okolo jeho tvrdení sa rýchlo rozprúdila a názory sa výrazne líšia.
Isté však je, že samotný Šimek si za svojimi slovami stojí. Tvrdí, že to, čo zažil, bolo skutočné a zanechalo v ňom hlbokú stopu. Dokonca priznal, že sa mu odvtedy dejú aj ďalšie nevysvetliteľné veci, ktoré ho utvrdzujú v tom, že nejde len o náhodu.
Celý príbeh tak zostáva zahalený tajomstvom. Na jednej strane stojí osobné presvedčenie človeka, ktorý tvrdí, že zažil niečo výnimočné. Na druhej strane reakcie verejnosti, ktoré oscilujú medzi pochopením a pochybnosťami. A niekde uprostred toho všetkého zostáva odkaz, ktorý mal byť adresovaný synovi – a ktorý dodnes vyvoláva silné emócie.
