S hlbokým zármutkom sa dnes slovenská mediálna obec lúči s jednou z najsrdečnejších a najdôvtipnejších žien našej tlače – Ankou Ölveckou. Vo veku 67 rokov navždy opustila svet, ktorý poznala ako novinárka, ktorá milovala slová, ľudí a svojich čitateľov viac ako čokoľvek iné. Jej odchod zasiahne všetkých, ktorí s ňou kedy pracovali, písali, debatovali pri káve či ju len tajne obdivovali z diaľky.
Anka nebola len obyčajná redaktorka či reportérka – bola to žena, ktorá v sebe niesla nezlomný optimizmus, šarm a energiu, ktorá vedela rozžiariť aj tie najtemnejšie okamihy. Jej kolegovia ju opisujú ako večnú optimistku s veľkým srdcom, človeka, ktorý rozdával úsmevy rovnako prirodzene ako slová na papieri. Jej hlas, vtip a energia zostanú hlboko vryté v srdciach všetkých, ktorí ju poznali.
Rodáčka z malej obce Jasová pri Nových Zámkoch nezačala svoju cestu žurnalistikou hneď. Po gymnáziu pracovala ako sekretárka a zároveň starostlivo vychovávala svoju dcéru ako slobodná mama – úloha, ktorú nikdy nebrala na ľahkú váhu. No v jej vnútri vždy horelo niečo viac, neuhasiteľná túžba písať a rozprávať príbehy. Práve toto vnútorné svetlo ju postupne priviedlo k miestnemu rozhlasu, kde začala svoju kariéru a postupne sa presadila aj v printových aj online médiách.
Keď prišla diagnoza onkologického ochorenia, mnohí si mysleli, že ju to zlomí. Namiesto toho Anka dokázala bojovať s chorobou s eleganciou a milosťou, o ktorých mnohí len snívajú. Napriek náročným dňom a neustálym bojom o zdravie si zachovala svoj šarm, humor a bezhraničný optimizmus – presne tak, ako ju poznali všetci jej priatelia a kolegovia. A aj keď ju nemoc pomaly oslabila, jej vnútorné svetlo a odhodlanie nezhasli ani v najťažších chvíľach.
Jej život ale nebol len o boji s chorobou. Bol to príbeh ženy, ktorá milovala písanie, milovala rozhovory a milovala ľudí. Telá jej článkov neslúžili len na informovanie – niesli v sebe človečinu, empatiu a porozumenie, ktoré dnes v žurnalistike tak často chýbajú. Bola to práca, ktorá jej priniesla rešpekt kolegov a lásku čitateľov. Nejde len o to, čo napísala, ale o to ako to napísala – s úprimnosťou, srdcom a nefalšovanou ľudskosťou.
Kolegyňa a blízka priateľka, ktorá zverejnila smutnú správu o jej odchode, spomína na Anku s takou láskou, akú len málokedy vidíme. Píše o tom, že už nikdy nezaznie jej milé volanie, žiadna tá veta „Maruška, mám pre teba tému na článok…“, ktorá bola pre mnohých synonymom začiatku nového dňa plného možností a inšpirácie.
Pre slovenskú žurnalistiku je to obrovská strata. Jej články, jej slová a jej prítomnosť zanechali nesmierne hlbokú stopu. Jej život a práca boli dôkazom toho, že novinárčina nie je len o faktoch a informáciách, ale o ľuďoch, emóciách a príbehoch, ktoré nás spájajú. V týchto dňoch, keď si ju všetci pripomíname, sa zdá, že svet stratil nielen novinárku, ale aj výnimočnú ženu, ktorej svetlo nikdy nezhaslo, kým žila.
Česť jej pamiatke, Anka Ölvecká, tvoja vášeň pre slová a tvoja nezlomná energia zostanú navždy v našich srdciach.
