Obľúbené komediálne duo, ktoré roky rozosmieva celé Slovensko a stalo sa symbolom pozitívnej energie na televíznych obrazovkách, tentoraz vážne varuje pred scenárom, z ktorého naskakujú zimomriavky. Petra Polnišová a Zuzana Šebová, nerozlučné kolegyne, ktorých priateľstvo preveril čas aj náročné natáčania, sa na nedávnom prestížnom podujatí neobjavili len kvôli nablýskaným róbam a bleskom fotoaparátov.
Ich účasť na slávnostnom večere bola pretkaná hlbokými obavami o to, čo bude so slovenskou tvorbou zajtra. Obe úspešné umelkyne, ktoré si vydobyli svoje miesto na výslní tvrdou prácou a dnes sú považované za absolútnu špičku, cítia v kostiach neistotu, ktorá sa dotýka každej jednej kultúrnej bunky v našej krajine.
Petra Polnišová, známa svojím mimoriadnym citom pre detail, ľudskosť a schopnosť trafiť klinec po hlavičke, prehovorila o dôležitosti kultúry s razanciou, ktorú u nej vídame málokedy. Podľa jej slov kultúra nie je len nejakým luxusným doplnkom pre úzku skupinu vyvolených, ale živým organizmom, ktorý štátu vracia každé investované euro aj s úrokmi. Petra vo svojej úvahe zachádza hlbšie a zdôrazňuje, že umenie formuje našu národnú identitu a ak ho necháme vyhladovať alebo ho odstavíme na vedľajšiu koľaj, stratíme ako spoločnosť kus svojej duše.
Jej slová zneli ako naliehavý apel na všetkých, ktorí majú v rukách moc rozhodovať o tom, či slovenské kiná, divadelné sály a galérie zostanú plné života a inšpirácie, alebo sa premenia na prázdne budovy dýchajúce len nostalgiou a spomienkami na zašlú slávu.
Zuzana Šebová, ktorá si pred kamerami i na divadelných doskách prešla obrovským kusom cesty a dozrela v jednu z najrešpektovanejších herečiek svojej generácie, neskrývala nádej, no zároveň ani veľký, takmer hmatateľný strach. Sleduje totiž, ako sa slovenský film v posledných rokoch len veľmi pracne a bolestivo „pozviechal“ z kolien. Trvalo roky, kým si domáca tvorba získala späť dôveru diváka a začala opäť slobodne dýchať, pričom získavala uznanie nielen v našich kinosálach, ale aj na prestížnych festivaloch v zahraničí.
Teraz však Zuzana úprimne a s trasúcim sa hlasom dúfa, že tento krehký rozmach prežije aj búrky, ktoré sa nad ním v súčasnosti sťahujú. Je to pre ňu hlboko osobná téma, pretože do každého jedného projektu vkladá nielen svoj nesporný talent, ale aj kus svojho súkromného vnútra a bezsenné noci.
Predstava, že by všetko toto úsilie, pot a stovky hodín práce jej kolegov vyšli navnivoč, je pre ňu mimoriadne bolestivá.
Obe dámy sa v emotívnej debate zhodli v jednom – kultúra je neúprosným zrkadlom spoločnosti a my si ako moderný národ nemôžeme dovoliť nechať toto zrkadlo rozbiť na tisíc kúskov.
Ich prítomnosť na podujatí, kde sa oceňovalo to najlepšie, čo na Slovensku za posledné obdobie vzniklo, bola jasným a neprehliadnuteľným signálom solidarity. Hoci sme u nich zvyknutí na salvy smiechu a vtipné poznámky, v tejto chvíli ich tváre odrážali skôr odhodlanie bojovať za to, čo milujú a čo ich napĺňa. Veria, že slovenský divák je vnímavý a zaslúži si vidieť príbehy v rodnom jazyku, ktoré sa ho bytostne dotýkajú.
Nechcú dopustiť, aby filmoví tvorcovia, technici a umelci museli opäť hľadať uplatnenie za hranicami len preto, že doma pre nich nezostalo miesto ani pochopenie. Je to tichý, ale nesmierne silný odkaz o prežití a o tom, že bez umenia budeme všetci o niečo chudobnejší.
