Obľúbená porotkyňa tanečnej šou Let’s Dance, Tatiana Drexler, patrí k ženám, ktoré na prvý pohľad sršia energiou a nehasnúcim optimizmom. Málokto však vidí do hĺbky jej duše, kde sú stále živé spomienky na jeden z najťažších momentov jej života. Rok 1987 sa stal pre vtedy mladú a talentovanú tanečnicu zlomovým.
Rozhodnutie opustiť vtedajšie totalitné Československo nebolo otázkou rozmaru, ale zúfalým volaním po slobode, ktoré so sebou prinieslo nepredstaviteľnú obetu a strach, aký si dnešná generácia vie len ťažko predstaviť.
Tatiana Drexler sa vo svojich spomienkach vracia do čias, kedy s vtedajším manželom Petrom plánovali odchod za hranice. Nebolo to jednoduché balenie kufrov, ale nebezpečná operácia plná neistoty.
Cesta do Nemecka, ktorá mala byť novým začiatkom, bola vykúpená obrovskou bolesťou z rozlúčky s blízkymi, ktorým nemohla povedať pravdu. Strach z toho, že ich už nikdy neuvidí, ju sprevádzal na každom kilometri. Boli to okamihy, kedy sa miešala nádej s absolútnym zúfalstvom, a práve táto rozpoltenosť zanechala v jej srdci hlbokú jazvu.
Po príchode do cudzej krajiny ich nečakali žiadne červené koberce, ale tvrdá realita utečeneckého tábora. Tatiana úprimne priznáva, že začiatky v emigrácii boli spojené s pocitmi menejcennosti a materiálnym nedostatkom. Museli sa vyrovnať s tým, že v novej spoločnosti boli nikým, bez zázemia, peňazí a znalosti jazyka.
Jediným svetlom v tme bol tanec. Ten sa stal pre Tatianu nielen profesiou, ale predovšetkým terapiou a prostriedkom, ako prežiť tie najtemnejšie chvíle. Práve na parkete dokázala pretransformovať svoju vnútornú bolesť a neistotu do elegancie a sily, čo ju neskôr vynieslo na vrchol tanečného sveta.
Emócie sú pri spomienkach na toto obdobie stále veľmi čerstvé. Tatiana neskrýva slzy, keď opisuje momenty, kedy si uvedomila, že niet cesty späť. Bolesť z odlúčenia od rodiny bola podľa jej slov priam fyzická a paralyzujúca. Napriek úspechu, ktorý neskôr v Nemecku dosiahla, v nej pocit vykorenenia zostal dlhé roky.
Tanec jej síce dal krídla, ale cena, ktorú za ne zaplatila v podobe straty domova a istoty, bola nesmierne vysoká. Dnes, keď sedí za porotcovským stolom, vníma príbehy iných cez optiku vlastnej skúsenosti, čo jej dodáva ten povestný ľudský rozmer a pochopenie pre každé trápenie.
