Slovenská literárna scéna pozná len málo mien, ktoré dokážu s takou citlivosťou a dravosťou zároveň preniknúť do súkromia najväčších národných ikon. Marika Studeničová patrí k absolútnej špičke a jej pero dalo knižnú podobu osudom ľudí, ktorých celé dekády obdivujeme z televíznych obrazoviek či štadiónov.
Keď sa však táto skúsená autorka obzrie za svojou bohatou kariérou, priznáva, že cesta k finálnym riadkom bola niekedy poriadne kľukatá a emocionálne vyčerpávajúca. Každá celebrita je totiž vesmír sám o sebe a otvoriť dvere do trinástej komnaty si vyžaduje viac než len remeselnú zručnosť – vyžaduje si to nekonečnú trpezlivosť a schopnosť načúvať aj tomu, čo ostáva nevypovedané medzi riadkami.
Jednou z najväčších a zároveň najzaujímavejších skúšok jej profesionálneho života bola bezpochyby spolupráca s hudobným mágom Jankom Lehotským. Hudobník, ktorého piesne formovali generácie, sa ukázal ako mimoriadne tvrdý oriešok. Studeničová neskrýva, že práca s ním bola obrovskou výzvou, ktorá preverila jej autorské hranice.
Lehotský je známy svojím špecifickým vnímaním sveta a umeleckou dušou, ktorá sa nenechá len tak spútať do bežných šablón. Každé stretnutie bolo hľadaním spoločnej reči, pričom autorka musela citlivo balansovať medzi jeho vnútorným svetom a potrebami čitateľa, ktorý túži po jasnom príbehu. Atmosféra počas tvorby bola nabitá kreatívnym napätím, ktoré nakoniec vyústilo do diela, na ktoré sú obaja hrdí, hoci cesta k nemu nebola dláždená len ružami.
Úplne inú dynamiku však mala spolupráca s hokejovou legendou Jozefom Golonkom. Pri mene „Žiletka“ sa mnohým vybaví dravosť na ľade a nekompromisná povaha, no Studeničová vo svojej spovedi odhaľuje niečo oveľa hlbšie. Jej slová na adresu hokejového velikána sú plné úcty a nefalšovaného obdivu.
Spolupráca s Golonkom bola podľa jej slov fascinujúcou jazdou dejinami slovenského športu, kde emócie striekali na všetky strany. Studeničová vyzdvihuje najmä jeho ľudskosť a priamosť, ktorá je v dnešnom svete celebrít vzácnym úkazom. Golonka sa pred ňou neukrýval za žiadne masky, čo autorke umožnilo zachytiť jeho portrét v tej najvernejšej podobe.
Keď sa Marika zamýšľa nad tým, čo ju na písaní biografií stále tak fascinuje, odpoveď je jasná – je to ten intímny proces spoznávania človeka v jeho najzraniteľnejších momentoch. Každá kapitola, ktorú napísala o Lehotskom či Golonkovi, v sebe nesie kúsok jej vlastnej energie a času stráveného v ich tesnej blízkosti.
Je to neustály tanec s egom veľkých osobností, kde spisovateľka musí ostať v tieni, aby nechala zažiariť svoj subjekt, no zároveň musí pevne držať opraty rozprávania. Práve táto ambivalencia a schopnosť zvládnuť aj tie najnáročnejšie povahy robia z Mariky Studeničovej autorku, ktorej dôverujú aj tie najväčšie hviezdy nášho neba. Jej rozprávanie o zákulisí tvorby je rovnako pútavé ako samotné knihy, pretože odhaľuje, koľko potu a emócií sa skrýva za každým jedným slovom na papieri.
