Život po boku milovaného muža, ktorého uctieval celý svet, mal aj svoju odvrátenú a mimoriadne temnú tvár. Bývalá prvá dáma Dagmar Havlová sa po rokoch mlčania rozhodla vyložiť všetky karty na stôl a v otvorenej spovedi, ktorá šokovala verejnosť, opísala roky prežité s Václavom Havlom (†75).
Hoci ich manželstvo trvalo pätnásť rokov a navonok pôsobilo ako idylka plná vzájomnej úcty, realita za zatvorenými dverami spálne a reprezentačných sál bola často na hony vzdialená od predstáv verejnosti. Dagmar pri príležitosti premiéry dokumentárneho filmu Tady Havel, slyšíte mě? priznala, že prešla osobným peklom, o ktorom doteraz dokázala len mlčať.
Najväčšiu bolesť v nej zanechalo obdobie, kedy sa hviezdny lesk prezidentského úradu začal miešať s neúprosnou realitou odchádzajúceho zdravia.
Sledovať človeka, ktorého milujete nadovšetko, ako stráca silu a pomaly mu odchádza životná energia, bolo pre herečku nesmierne psychicky vyčerpávajúce. Dagmar v dokumente nešetrí úprimnosťou a bez obalu priznáva, že na tie najťažšie chvíle spomína s hrôzou.
Dokonca otvorene vyhlásila, že pociťuje istý druh úľavy z toho, že toto obdobie plné strachu, nemocničných pachov a neustálej neistoty už má konečne za sebou. Bolo to vyčerpanie, ktoré hraničilo s úplným kolapsom jej vlastnej osobnosti.
Čo však mnohých prekvapilo ešte viac, je jej priznanie k momentom, kedy sa za svojho muža doslova hanbila a kedy naňho bola priam agresívne nepríjemná. Dagmar dovolila, aby filmári použili aj zábery, na ktorých nepôsobí ako chápavá manželka, ale ako žena plná hnevu a frustrácie.
Tento hnev pramenil z Václavovej tvrdohlavosti. Aj potom, čo opustil brány Pražského hradu a prestal byť oficiálne hlavou štátu, odmietal spomaliť. Jeho životný štýl sa nezmenil, stále bol obklopený asistentmi a poradcami, ktorí mu plánovali každú sekundu života. Dagmar, ktorá túžila po obyčajnom živote, sa v tomto prostredí dusila a mala pocit, že jej manžela jej neustále niekto kradne.
Vrcholom jej zúfalstva bola spoločná cesta do Paríža, mesta lásky, od ktorej očakávala aspoň kúsok normálnosti.
Namiesto romantiky pod Eiffelovkou však dostala do ruky opäť len „minútovník“ stretnutí. Herečka s trpkosťou v hlase opísala, ako veľmi túžila po tom, aby si mohli len tak sadnúť na víno v štvrti Montmartre, držať sa za ruky a objímať sa bez toho, aby na nich mierili kamery alebo ich tlačili termíny.
Realita však bola taká, že sa milovanej ruky svojho muža dotýkala len tajne pod stolom počas oficiálnych večerí, aby to nikto nevidel. Práve táto nutnosť skrývať city a podriaďovať sa diktátu okolia v nej vyvolávala stavy, kedy vybuchla a správala sa k Václavovi nepekne, za čo sa neskôr v súkromí trápila výčitkami. Dnes je táto spoveď svedectvom o tom, že aj život prvej dámy môže byť v skutočnosti zlatou klietkou plnou sĺz.
