Život im nadelil osud, ktorý by mnohých položil na kolená, no Viktória a Vladimír Stanovčákovci z Ľubiše v okrese Humenné sa rozhodli pre inú cestu. Už dlhé dve desaťročia je ich každodenná realita definovaná obetavou starostlivosťou o dvojičky Alexa a Timoteja, ktorých životy navždy poznačila detská mozgová obrna.
Manželia, ktorí si tento rok pripomínajú štvrťstoročie od svojej svadby, sú živým dôkazom toho, že skutočná láska nie je len o romantických gestách, ale o nekonečnej trpezlivosti a vzájomnej podpore v tých najťažších chvíľach.
Viktória, ktorá v marci oslávila životné jubileum päťdesiat rokov, s dojatím priznáva, že každý jeden deň prežitý s jej rodinou vníma ako zázrak, pričom sa podľa vlastných slov už viackrát znovu narodila.
Príbeh dvojičiek začal predčasným pôrodom v siedmom mesiaci, čo si vyžiadalo krutú daň na ich zdraví. Hoci Alex a Timotej dnes majú dvadsať rokov a končia Praktickú školu v Humennom, ich mentálny vývoj zostal na úrovni malého dieťaťa a sú plne odkázaní na pomoc svojich rodičov.
Každý deň v rodine Stanovčákovcov je bojom o malý pokrok – Alex dokáže s otcovou oporou urobiť pár neistých krokov a sám sa naje ľavou rukou, zatiaľ čo Timotej je trvalo pripútaný na vozík.
Napriek tomu, že kedysi poznali abecedu, s pribúdajúcim vekom ich svet písmen prestal napĺňať a dnes najviac milujú chvíle, keď im rodičia čítajú nahlas, čím im otvárajú dvere do svetov, ktoré sami navštíviť nemôžu.
Cesta za aspoň čiastočným zdravím je však dláždená bolesťou a obrovským finančným zaťažením. Chlapci majú za sebou desiatky náročných rehabilitácií a pobytov, bez ktorých by bol ich fyzický stav v oveľa tragickejšej podobe.
Ešte náročnejšie sú však chirurgické zákroky – Timotej podstúpil už osem operácií a Alex sedem. Každá jedna narkóza, či už išlo o uvoľňovanie šliach, operáciu pruhu alebo stomatologické zákroky, predstavuje pre ich krehký mozog obrovskú ranu. Rodičia s bolesťou v srdci opisujú, ako ich každá jedna anestéza vráti o niekoľko krokov späť.
To, čo ich mesiace trpezlivo a s láskou učili, sa po prebudení z narkózy často vyparí a celý proces vzdelávania a motoriky musí začať od úplného začiatku.
Obdivuhodné je, že popri tejto vyčerpávajúcej starostlivosti o dvoch dospelých synov so špeciálnymi potrebami, manželia Stanovčákovci nachádzajú silu starať sa aj o staručkú tetu, ktorá už nie je sebestačná. Ich domácnosť je miestom, kde egoizmus nemá miesto. Viktória otvorene hovorí, že tajomstvo ich sily tkvie v pevnom manželskom pute.
Keby sa s Vladimírom navzájom nepodporovali a neľúbili, celá rodinná štruktúra by sa pod náporom toľkého trápenia zosypala. Ich životné krédo, že Boh naloží na človeka len toľko, koľko dokáže uniesť, je pre nich kompasom v dňoch, keď únava víťazí nad telom.
V Ľubiši tak dnes stojí dom, v ktorom sa nepíše len o chorobe, ale predovšetkým o víťazstve ducha nad nepriazňou osudu.
