Silvia Šarköziová patrí medzi ženy, ktoré dokážu pôsobiť elegantne, pokojne a sebavedomo, no za týmto dojmom je oveľa viac než len úspešná kariéra. Hudobníčka, členka orchestra Cigánski diabli, manželka a mama otvorene prehovorila o svojom živote po boku manžela Ernesta Šarköziho. Ich vzťah je dlhé roky spojený nielen s rodinou, ale aj s hudbou, spoločnou prácou a porozumením, ktoré sa nerodí zo dňa na deň.
Silvia sa narodila v Trnave, kde vyrastala so staršou sestrou a mladším bratom. Už ako dieťa mala blízko k hudbe. Inšpiroval ju otec, ktorý bol muzikant a hrával na bicie v tanečnej kapele. Ona si napokon vybrala violončelo, ktoré vyštudovala u profesora Fazekaša. Po škole nastúpila do SĽUK-u a neskôr sa stala súčasťou orchestra Diabolské husle. Počas kariéry vystupovala aj s veľkými menami, medzi nimi s Petrom Dvorským či Luciou Bílou. Dnes je pevne spojená s Cigánskymi diablami, kde jej hudobný život pokračuje naplno.
S manželom Ernestom sa stretli ešte na bratislavskom konzervatóriu. Obaja sa venovali štúdiu svojich nástrojov a práve hudba bola tým prvým mostom, ktorý ich k sebe priblížil. Silvia priznala, že u nich nešlo o klasickú lásku na prvý pohľad. Skôr to bolo na prvé počutie. Najskôr ich navzájom zaujalo hráčske umenie, až potom prišlo zistenie, že si rozumejú aj ako ľudia. Začali vyhľadávať spoločnú prítomnosť a z hudobného rešpektu sa postupne vyvinul vzťah, ktorý vydržal roky.
Keď hovorí o manželstve, nepôsobí ako žena, ktorá by sa snažila maľovať dokonalý obraz bez jediného tieňa. Práve naopak. Silvia otvorene priznáva, že aj u nich doma sa občas diskutuje, polemizuje a niekedy aj poháda. Témami býva hudba, politika či bežné veci, na ktorých majú rozdielne názory. No dôležité je, že tieto hádky u nich nezostávajú visieť vo vzduchu dlho. Rýchlo na ne zabudnú a rodinný život ide ďalej tak, ako predtým.
Zaujímavé je aj jej priznanie o tom, akým mužom je Ernest. Silvia povedala, že jej manžel patrí medzi mužov, ktorí potrebujú mať vedľa seba ženu s cieľmi a snami. Nie ženu, ktorá by iba stála v úzadí a prispôsobovala sa jeho svetu. Práve to veľa naznačuje o ich vzťahu. Nie je postavený na tom, že jeden človek určuje tempo a druhý iba nasleduje. Skôr pôsobí ako spojenie dvoch silných osobností, ktoré si zvykli fungovať vedľa seba, nie jedna v tieni druhej.
Silvia zároveň priznala, že v manželstve cíti slobodu. Nie je naprogramovaná a za dôležitú považuje toleranciu. Po rokoch spoločného života vie, že práve schopnosť nechať druhému priestor môže byť pre vzťah rovnako dôležitá ako každodenná blízkosť. V ich prípade ide navyše o manželstvo dvoch umelcov, ktorí spolu nielen žijú, ale aj pracujú. A to si vyžaduje ešte viac rešpektu, trpezlivosti a schopnosti oddeliť javisko od domova.
Romantika u nich mala v minulosti veľké gestá. Ernest jej kedysi kupoval kvety často a vo veľkom. Silvia si spomenula aj na chvíle, keď jej len tak, bez dôvodu, priniesol sto ruží. Znie to ako scéna z filmu, no ona sa nad tým dnes pozerá s úsmevom a nadhľadom. Rokmi mu vraj vysvetľovala, že kytica môže byť aj menšia a aj tak poteší. Nakoniec ho z romantického opojenia trochu prebudila a dnes dostáva darčeky najmä na narodeniny a meniny.
Ani ona si s darčekmi pre manžela zbytočne neláme hlavu. Keďže Ernest si na darčeky veľmi nepotrpí, kupuje mu skôr to, čo práve potrebuje. Sama priznala, že ju to zbavuje starostí s vymýšľaním. Aj v tejto obyčajnej vete je cítiť ich dlhoročné poznanie. Po rokoch už človek vie, čo druhého poteší, čo nepotrebuje a kde netreba hrať veľké divadlo.
Silvia tiež priznala, že sa dokáže nahnevať aj pre maličkosť. No zároveň dodala, že sa nevie hnevať dlho. Aj to je možno jeden z dôvodov, prečo ich manželstvo funguje tak dlho. Nie preto, že by bolo bez nezhôd, ale preto, že drobné napätia u nich nezostávajú ako ťažký tieň nad celou domácnosťou. Prídu, odznejú a život pokračuje.
Keď sa obzrie za svojím životom, hovorí o vďačnosti. Cíti sa ako žena, ktorá žije podľa svojich predstáv. Denne si uvedomuje, aké má šťastie, že má rodinu, prácu, ktorú miluje, a zdravú, úspešnú dcéru. Najviac si však váži to, že sa im podarilo vychovať z nej dobrého a slušného človeka. V tejto vete sa spája všetko, čo je pre Silviu dôležité – rodina, hodnoty, práca a vnútorný pokoj.
Manželstvo Silvie a Ernesta Šarköziovcov tak nepôsobí ako rozprávka bez reality. Skôr ako pevný vzťah dvoch ľudí, ktorí sa poznajú natoľko, že ich už len ťažko niečo prekvapí. Vedia sa pohádať, vedia sa zasmiať, vedia si dať priestor a vedia ísť ďalej. Ich láska dnes možno nestojí na stovke ruží, ale na niečom oveľa hlbšom – na rokoch, spoločnej hudbe, rodine a tichom porozumení, ktoré sa nedá predstierať.
