Košická futbalová aréna zažila večer, ktorý nebol iba obyčajným zápasom. Na trávniku sa odohrala rozlúčka Petra Pekaríka, jedného z najstabilnejších a najrešpektovanejších hráčov slovenskej reprezentácie. Po dvoch desaťročiach v národnom drese prišiel moment, keď sa jeho reprezentačná cesta definitívne uzavrela.
Zápas proti Čiernej Hore mal preto od začiatku inú atmosféru. Fanúšikovia neprišli len podporiť tím, ale aj poďakovať hráčovi, ktorý roky patril medzi pevné piliere slovenskej obrany. Peter Pekarík nikdy nebol typom futbalistu, ktorý by na seba pútal pozornosť veľkými slovami. Jeho sila bola v spoľahlivosti, pokore, pracovitosti a oddanosti reprezentácii.
Tréner Vladimír Weiss st. mu doprial rozlúčku, akú si po rokoch služby zaslúžil. Pekarík nastúpil pred vypredaným štadiónom a týmto zápasom sa dostal na rovnakú métu ako Marek Hamšík. Obaja legendárni reprezentanti tak uzavreli svoju kariéru s počtom 138 štartov v národnom drese. Tento údaj iba podčiarkol, aké výnimočné miesto má Pekarík v histórii slovenského futbalu.
Silné emócie však prišli ešte pred samotným zápasom. Počas štátnej hymny sa na trávniku objavila jeho manželka Lujza, ktorá hymnu odspievala pred zaplnenými tribúnami. Jej hlas sa niesol celým štadiónom a v tej chvíli bolo jasné, že tento večer bude patriť nielen futbalu, ale aj rodine, spomienkam a úcte.
Keď dozneli posledné tóny hymny, tribúny vybuchli potleskom. Nebol to bežný potlesk pred zápasom. Bol to potlesk plný rešpektu a dojatia. Fanúšikovia cítili, že sú svedkami okamihu, ktorý sa v kariére hráča udeje iba raz.
Najsilnejší moment prišiel v 22. minúte. Peter Pekarík bol vystriedaný a práve vtedy sa štadión postavil na nohy. Spoluhráči mu vytvorili čestnú uličku, cez ktorú prechádzal pomaly, dojatý a vďačný. Mával na všetky strany a prijímal potlesk, ktorý akoby nemal konca.
Tribúny skandovali jeho meno a každý okamih tejto rozlúčky pôsobil mimoriadne silno. Pekarík sa zastavoval, ďakoval fanúšikom aj spoluhráčom a bolo vidieť, že si uvedomuje váhu chvíle. Po rokoch v reprezentácii, po veľkých turnajoch, víťazstvách, sklamaniach aj nezabudnuteľných zápasoch prišiel moment posledného odchodu z ihriska v národnom drese.
Pre fanúšikov to nebola len rozlúčka s jedným hráčom. Bola to rozlúčka s celou futbalovou kapitolou. Pekarík patril ku generácii, ktorá Slovensku priniesla veľa veľkých momentov. Bol pri úspechoch, ktoré si ľudia pamätajú dodnes, a jeho meno sa stalo symbolom vernosti reprezentácii.
Košice sa v ten večer zmenili na miesto plné emócií. Na štadióne sa miešal potlesk, hrdosť, nostalgia aj tiché dojatie. Každý, kto bol prítomný, vedel, že vidí niečo výnimočné. Nie iba športový moment, ale ľudskú rozlúčku muža, ktorý dal reprezentácii veľkú časť svojej kariéry.
Peter Pekarík odchádza z národného tímu ako hráč, ktorého si fanúšikovia budú pamätať pre jeho profesionalitu a pokoru. Nie vždy musel byť najhlasnejší, aby bol dôležitý. Nie vždy musel stáť v centre pozornosti, aby si získal rešpekt. Stačilo, že bol roky pripravený nastúpiť, bojovať a reprezentovať Slovensko s úctou.
Jeho posledný večer v reprezentačnom drese preto zanechal silný odkaz. Futbal nie je len o výsledkoch, góloch a tabuľkách. Je aj o ľuďoch, ktorí mu dávajú charakter. A Peter Pekarík bol presne takým hráčom – tichým lídrom, spoľahlivou oporou a mužom, ktorému fanúšikovia v Košiciach poďakovali tak, ako sa na legendu patrí.
