Полный текст статьи: Miestny cintorín sa v uplynulých dňoch ponoril do hlbokého, priam hmatateľného smútku, čiernej farby a nepredstaviteľnej bolesti, akú dokáže do ľudských životov priniesť len náhly, nečakaný a nespravodlivý odchod mladého človeka na druhý svet.
Konala sa tu totiž posledná rozlúčka s milovaným a nesmierne populárnym Jozkom Kukym, ktorého predčasná a tragická smrť hlboko zasiahla nielen jeho najbližšiu milovanú rodinu, ale aj široké okolie, verných priateľov, kolegov a známych z celého regiónu. Atmosféra na mieste posledného odpočinku bola od samotného začiatku smútočného obradu mimoriadne napätá, citovo vybičovaná a plná tichého zúfalstva, ktoré sa dalo v mrazivom vzduchu doslova krájať.
Stovky ľudí, ktorí Jozka počas jeho pozemského života osobne poznali, mali ho úprimne radi a vážili si ho pre jeho nekončiacu dobrosrdečnú povahu, priateľský prístup a ochotu kedykoľvek pomôcť, sa prišli v tento pochmúrny deň naposledy hlboko pokloniť jeho pamiatke a odprevadiť ho na jeho úplne poslednej ceste, z ktorej už, žiaľ, pre nikoho niet návratu.
Najsmutnejší, najtragickejší a najsrdcervúcejší pohľad bol pre všetkých prítomných jednoznačne na jeho zdrvenú, bezradnú a úplne zlomenú priateľku, ktorá sa pred očami celého smútiaceho davu doslova utápala v neutíchajúcich slzách, žalostnom pláči a neopísateľnom žiali. Mladá žena, ktorej sa v jedinom krátkom okamihu krutej sekundy zrútil celý jej doterajší svet, šťastný život a všetky spoločné plány či sny do budúcnosti, nedokázala pod váhou udalostí uniesť obrovskú ťarchu tejto nespravodlivej reality a hľadala aspoň kúsok fyzickej opory v náručí svojich najbližších príbuzných, ktorí ju po celý čas obradu pevne držali nad vodou, aby neskolabovala.
Pohľad na jej nefalšovanú, čistú bolesť, kedy s roztrasenou rukou položenou na chladnej rakve šepkala svoje posledné, tiché zbohom, trhal srdcia a vháňal slzy do očí každému jednému prítomnému človeku. V tej desivej chvíli skrátka neexistovali žiadne slová útechy alebo súcitu, ktoré by dokázali aspoň trochu zmierniť jej obrovské psychické utrpenie a zaplniť nekonečnú prázdnotu, ktorá po náhlom odchode jej životnej lásky v jej srdci i duši už navždy zostane.
Emócie a potoky sĺz však nedokázal v tento náročný deň zadržať ani prítomný dav stoviek smútiacich hostí, ktorý zaplnil celé priestranstvo cintorína a domu smútku do posledného voľného miesta.
Keď sa tichom rozlúčky začali ozývať prvé tóny dojímavej smútočnej hudby a zazneli posledné oficiálne slová rozlúčky s drahým zosnulým, slzy sa nekontrolovateľne leskli v očiach aj tvrdým chlapom a celoživotným kamarátom, ktorí Jozka sprevádzali rôznymi etapami jeho života a prežili s ním nezabudnuteľné chvíle. Každý jeden človek stojaci v tomto mlčiacom dave si v tej sekunde naplno a s mrazením po chrbte uvedomoval, aký je ľudský život krehký, pominuteľný a aké rany dokáže nevyspytateľný osud človeku zasadiť bez akéhokoľvek varovania či možnosti obrany.
Posledná bolestná rozlúčka s Jozkom Kukym sa tak navždy zapíše do pamäte všetkých zúčastnených ako moment hlbokej ľudskej solidarity, kedy sa celá komunita spojila v tichom úsilí vyjadriť úprimnú sústrasť rodine a ukázať, že na tohto výnimočného mladého muža svetlo tohto sveta už nikdy nezabudne.
