Slovenská a česká divadelná, filmová či televízna scéna prechádza v posledných rokoch obrovskou, priam radikálnou transformáciou, no nie všetky tieto moderné zmeny a nové spoločenské pravidlá vnímajú žijúce herecké legendy rovnako pozitívne.
O poriadny rozruch, búrlivú celospoločenskú diskusiu a otvorenie mimoriadne pálčivej, citlivej témy sa najnovšie postarala rešpektovaná, uznávaná a vždy absolútne priama herečka Hana Gregorová.
Vdova po legendárnom a nezabudnuteľnom hercovi Radkovi Brzobohatom, ktorá je v celom šoubiznise dobre známa tým, že si nikdy za žiadnych okolností nedáva servítku pred ústa a veci vždy pomenúva tými najpravdivejšími menami, prehovorila o pomeroch v umeleckom prostredí úplne bez zábran, strachu či falošnej korektnosti. Jej úprimné slová o tom, ako to pred desaťročiami reálne fungovalo v divadelnom zákulisí, šatniach a priamo na filmovom pľaci, však v kontexte dnešnej modernej doby plnej hyperkorektnosti vyvolávajú u mnohých mladých ľudí doslova mráz po chrbte.
Gregorová totiž bez akéhokoľvek mučenia či prikrášľovania otvorene priznala, že správanie, ktoré sa dnes na verejnosti ostro odsudzuje a medializuje, bolo kedysi v umeleckých kruhoch absolútnym, rešpektovaným štandardom.
Známa umelkyňa sa vo svojich spomienkach detailne vrátila do zlatých čias svojej najväčšej kariérnej slávy, kedy sa na divadelných doskách a pred televíznymi kamerami pod vedením prísnych režisérov formovali tie najväčšie a najvýznamnejšie česko-slovenské talenty.
„V divadle sa dotyky a facky brali ako úplný normál,“ vyhlásila Gregorová bez obalu a s obrovskou dávkou úprimnosti, čím okamžite šokovala najmä mladšiu generáciu súčasných divákov, študentov herectva a svojich nových kolegov. Podľa jej vlastných slov bola vtedajšia atmosféra v divadlách nesmierne tvrdá, nekompromisná, no zároveň vnútorne očisťujúca. Nikto zo starších, ostrieľaných hercov sa nad drsnejším zaobchádzaním, ostrým režisérskym krikom, psychickým tlakom či nečakaným fyzickým kontaktom počas vypätých emočných scén nijako nepozastavoval a nerobil z toho vedu.
Všetko sa totiž bezvýhradne podriaďovalo jedinému, najvyššiemu cieľu – dosiahnutiu maximálneho umeleckého výkonu, absolútnej dokonalosti a surovej autentivity. Kým dnes by takéto vybičované režisérske metódy okamžite plnili predné stránky bulvárnych novín, riešili by ich právnici, etické komisie či hnutia na sociálnych sieťach, v minulosti to bola bežná, každodenná realita, ktorú musel každý jeden mladý, začínajúci umelec jednoducho v tichosti prehltnúť, spracovať a bez rečí rešpektovať, ak chcel v profesii niečo dosiahnuť.
Hana Gregorová však vo svojom rozprávaní nezostala len pri nostalgickom spomínaní na minulosť a veľmi ostro skritizovala súčasné, moderné trendy v slovenskom a českom šoubiznise. Podľa jej názoru je dnešná nastupujúca generácia hercov až príliš precitlivená, krehká a prílišná, niekedy až umelá snaha o politickú, rodovú a spoločenskú korektnosť môže samotnému slobodnému umeniu v konečnom dôsledku iba fatálne uškodiť.
Celé umelecké kuloáre okamžite po oficiálnom zverejnení jej drsných vyjadrení ožili obrovskou energiou a okamžite sa rozdelili na dva nezmieriteľné tábory. Zatiaľ čo pamätníci, starší diváci a herci zo starej školy s jej priamym názorom v mnohom bezvýhradne súhlasia a radi spomínajú na náročnú, no kvalitnú „starú dobrú školu“, mladší aktivisti, moderní režiséri a mladí tvorcovia dôrazne upozorňujú na to, že ľudské hranice rešpektu a osobnej slobody sa museli posunúť vpred.
Či už s týmito nekompromisnými a drsnými výrokmi Hany Gregorovej osobne súhlasíte, alebo ich odsudzujete, jedna vec je viac než istá – táto rešpektovaná divadelná matadorka opäť raz dokázala s neskutočnou ľahkosťou pichnúť do osieho hniezda a vyprovokovať v spoločnosti diskusiu, aká tu už naozaj veľmi dlho nebola.
