Roman Poláčik patrí medzi hercov, ktorí sa na javisku dokážu premeniť na úplne inú postavu, no mimo divadla pôsobí najmä ako človek, ktorý vie hovoriť pokojne, úprimne a bez zbytočných póz. Tentoraz však prehovoril o téme, ktorá sa ho dotkla mimoriadne osobne. Jeho odchod zo Slovenského národného divadla v ňom zanechal pocit veľkej zrady a sklamania, ktoré sa nedá len tak odložiť bokom.
Herec sa do povedomia divákov zapísal viacerými výraznými úlohami a roky bol súčasťou Činohry SND. Práve preto je jeho koniec v stabilnom súbore pre mnohých prekvapením. Nešlo totiž o obyčajnú zmenu pracovného prostredia ani o jednoduché rozhodnutie posunúť sa ďalej. Roman Poláčik opisuje okolnosti svojho odchodu ako niečo, čo ho zasiahlo nielen profesionálne, ale aj ľudsky.
Do Slovenského národného divadla nastúpil v roku 2018 a vnímal to ako dôležitý míľnik svojej hereckej cesty. Predtým pôsobil v Divadle Andreja Bagara v Nitre, kde strávil niekoľko sezón a získal skúsenosti, ktoré ho formovali. Ponuka zo SND prišla v čase, keď cítil, že potrebuje ďalší krok. Národné divadlo pre neho nebolo len pracoviskom, ale miestom, kde mohol rásť, stretávať sa so silnými kolegami a pracovať pre divákov, ktorí prichádzajú s veľkými očakávaniami.
O to ťažšie sa mu prijímalo, keď prišla správa o rušení pracovných miest v činohre. Oficiálne sa hovorilo o konsolidácii a šetrení, no Poláčik otvorene naznačil, že spôsob, akým sa celá vec udiala, v ňom vyvolal pochybnosti. Nehovorí pritom iba o samotnej strate stáleho miesta, ale najmä o tom, ako sa s ľuďmi v takej chvíli zaobchádza.
Podľa herca nebolo najťažšie prijať fakt, že štátna inštitúcia musí šetriť. Sám priznal, že s týmto princípom by problém nemal. Omnoho bolestivejšie pre neho bolo, že celý proces podľa jeho slov neprebehol s dôverou, otvorenosťou a rešpektom, ktorý by si ľudia po rokoch práce zaslúžili. Práve preto hovoril o pocite zrady.
Roman Poláčik upozornil aj na to, že hoci sa vo verejnosti hovorilo o výpovediach, formálne išlo v niektorých prípadoch o dohody o ukončení pracovného pomeru či nepredĺženie zmlúv. Podstata však podľa neho zostáva rovnaká – miesta boli zrušené a herci prišli o stabilné postavenie v súbore. Pre umelca, ktorý roky stojí na javisku a hrá v mnohých predstaveniach, to nie je len administratívna zmena.
Zaujímavé je, že aj po skončení stáleho pracovného pomeru bude Roman Poláčik v SND ďalej hrávať. V repertoári má viacero inscenácií a diváci ho na javisku stále uvidia. Práve tento fakt však podľa neho vyvoláva otázky, či sa týmto krokom naozaj ušetrí tak, ako sa oficiálne prezentuje. Ak bude divadlo hercov ďalej využívať externe, celá situácia pôsobí ešte zložitejšie.
View this post on Instagram
Herec v rozhovore naznačil, že najviac ho bolí práve spôsob komunikácie a pocit, že rozhodnutie nebolo vysvetlené tak, ako by malo. V umeleckom súbore, kde ľudia roky spoločne tvoria, stoja vedľa seba v náročných predstaveniach a nesú zodpovednosť voči divákom, má dôvera obrovský význam. Keď sa naruší, zostáva po nej rana, ktorá sa nehojí ľahko.
Roman Poláčik pritom nepôsobí ako človek, ktorý by chcel len vyvolať konflikt. Skôr ako niekto, kto potrebuje pomenovať, čo sa stalo, aby nezostalo ticho. Jeho slová sú silné práve preto, že nejde iba o osobnú krivdu jedného herca. Dotýkajú sa aj širšej otázky, ako sa zaobchádza s ľuďmi v kultúre, keď prídu veľké rozhodnutia zhora.
V jeho vyjadreniach zaznieva aj sklamanie z toho, že súbor, ktorý mal byť chránený ako umelecký celok, sa ocitol v napätej situácii. Divadlo nie je bežná kancelária, kde sa pracovné miesta rušia len v tabuľkách. Každý herec je súčasťou konkrétnych inscenácií, vzťahov, javiskovej energie a dlhoročnej práce. Keď taký človek odchádza zo stáleho súboru, mení sa tým viac než len personálny zoznam.
Poláčik zároveň pripomenul, že na javisko bude chodiť ďalej s rovnakou chuťou urobiť svoju prácu najlepšie, ako vie. To je možno najvýraznejší kontrast celého príbehu. Na jednej strane pocit zrady a sklamania, na druhej strane profesionálna zodpovednosť voči kolegom a divákom. Aj keď sa jeho pracovný status zmenil, vzťah k divadlu a k publiku zostáva.
Práve v tom je jeho príbeh silný. Ukazuje človeka, ktorý sa cíti zasiahnutý, no napriek tomu nechce opustiť svoje remeslo. Divadlo pre neho nie je len miesto v zmluve. Je to svet, do ktorého vstupoval roky, a aj keď z neho odchádza ako stály člen, na javisku stále zostáva.
Pre fanúšikov môže byť tento rozhovor prekvapivý. Mnohí vidia herca v úlohách, v úsmevoch, v televíznych či divadelných momentoch, no nevidia zákulisie rozhodnutí, ktoré môžu zasiahnuť jeho život. Roman Poláčik teraz odkryl práve túto stránku – menej viditeľnú, no veľmi ľudskú.
Jeho slová o veľkej zrade tak nie sú len dramatickou vetou. Sú vyjadrením človeka, ktorý mal k SND vzťah, investoval doň roky práce a očakával, že aj ťažké rozhodnutia budú komunikované férovo. To sa podľa neho nestalo. A práve preto táto téma zarezonovala aj mimo divadelného prostredia.
Roman Poláčik dnes stojí pred novou etapou. Nie úplne mimo SND, ale už nie ako stály člen jeho činoherného súboru. Je to zvláštny medzistav – zostáva na javisku, no zároveň si nesie skúsenosť, ktorá ho poznačila. A hoci diváci budú naďalej sledovať jeho výkony, za nimi bude príbeh herca, ktorý otvorene povedal, že spôsob jeho odchodu zo súboru bolel viac, než by čakal.
